Archív akcií

Gruzínsko

Už dlhšie čítam články, recenzie, blogy a pozerám fotky práve z tejto krajiny. Teraz keď prišiel návrh čo tak skúsiť Gruzínsko neváhal som ani chvíľu. Dohodli sme sa štyria a dlho netrvalo a už bol aj pribežný program. Ak počasie bude priať tak skúsiť klasické Gruzínske treky, pokúsiť sa vystúpiť na 5033metrov vysoký Kazbek a aj nejaké KPČ.

Balíme veci a cestujeme do Budapešti odklial priamo letíme do Kutaisi a následne autobusom do hlavného mesta Tbilisi. Batohy nabalené tak veľmi behať po meste sa nám nechce ale predsa čosi prejdeme, zisťujeme informácie na ďalšie dni a riešime dopravu do dedinky Kazbeky. S tým tam nie je žiaden problém, miestny sú veľmi ochotný miestami až nepríjemne dotieravý. Po malej chvíli už sedíme v taxíku, kedy cestou máme aj foto zastávky. V centre dedinky, kde vystupujeme hneď ochotne domáci ponúkajú ubytovanie. Keďže mimo hlavnej cesty do okolitých dedín sa dá dostať len terénnymi autami začíname riešiť dopravu na ďalšie dni. Ukázalo sa že sme si vybrali dobre ubytovanie lebo domáci ponúkajú aj túto službu.

Najbližšie dva dni plánujeme trek Juta- Roshka- Juta. Je to pekný dvoj- dňový trek. Ráno nás domáci vyváža do osady Juta a odkiaľ už pekne po vlastných. Kráčame krásnou širokou dolinou popod skalne zuby Chaukhi známe ako Gruzínske dolomity do sedla. Odtiaľ popri troch jazerách  a brodeni rieky už do osady Roshka. Podľa sprievodcu by tu mal byť nejaký "penzión", nám sa ho nedarí nájsť ta začíname chystať veci na bivak. V tom nás prekvapí miestny pastier baranov. Je Azerbajdžanec, ktorý tu chová 5000 baranov a mäso vyváža do všetkých bohatých krajín. Aj nás ponúkol jedlom, pivom a dohodol nám nocliach. Ešte hodnú chvíľu sme s ním pokeckali, ale treba ísť spať. Ráno už susednou dolinou za krajšieho počasia sa vraciame späť do Juty kde nás ma čakať náš domáci a odviezol nás do Kazbeky.

Najbližšie dni hlásia celkom pozitívne počasie a tak pokúsime sa o Kazbek. Večer nákup, balenie batohov, stanom lezeckého materiálu. Ráno cca 23 kg batohy na chrbát a vydávame sa na neurčitý počet dni, keďže počasie  sa tu dosť mení a  nevieme ako sa stihneme aklimatizovať. Prvý bivak sme urobili pod ľadovcom Gergeti. Následný deň sme plánovali vyjsť nad meteostanicu, ale počasie veľmi neprialo tak chladnú noc sme prečkali na meteostanici. Další deň predpoveď nebola vôbec pozitívna a tak v rámci aklimatizácie sme si dopriali pokoj na lôžku. Nasledujúci deň už predpoveď bola priaznivá  a tak to bude náš vrcholový deň. Budíček skoro ráno a o pol štvrtej za svetla čeloviek už kráčame v mraze mínus 18. Chlad zatiaľ nepociťujeme, ale zmení na ľadovci. Keďže na vrchol sa vystupuje z juho – západnej strany slnečné lúče nás neohrievajú a kráčame v tieni a mraze. Prvé teplé lúče slnka pociťujeme až v sedle cca 130 metrov výškových pod vrcholom kde si ich aj  patrične užívame.

Následné metre nás čaká celkom seriózne ľadové lezenie a tak všetci sa sústredíme a pomaly kráčame za naším cieľom. Po hodine zo sedla už za slnka vystupujeme na tretiu najvyššiu horu Gruzínska a šiestu najvyššiu celého Kaukazu. Počasie praje a tak na vrchole dočkáme ukrajinský párik, ktorý kráčal za nami a strávime tu hodinu času. Po zdokumentovaní a trocha relaxe začíname pomaly zostupovať.. V ľadovcovej časti ešte minieme ľadové družstvo, ktoré kráča hore. Následne už nás čaká len relatívne ľahký ľadovcový terén ale únavne dlhý. Na chatu prichádzame za svetla a nečakaného vítania ukrajinskej skupina ktorá bola na chate, ale na vrchol idú až nasledujúci deň. Dokonca nám pripravili teplý čaj a večeru.

Ráno nás čakal už len zostup do dediny s návštevou známeho kostola Simba Saneba. Noc a ráno keď som sa zobudil som pociťoval zvláštnu bolesť palcov na nohách, ktoré mali pľuzgiere. Po informáciách som zistil že sú to omrzliny. Keďže tu neexistuje žiadna horská záchranná služba ani nič podobné dole som musel po svojich a to už bolo dosť nepríjemné, ale stále som to bral pozitívne. Večer sme si pochutnali na miestnych špecialitách a ráno nás čakal presun do Národného parku Svaneti, kde sme plánovali ďalší trek. V noci moje palce zmenili farmu a už to nebolo až také ružové. Po informácii že sú to omrzliny druhého stupňa a najlepšie je odísť domov sa plány začali meniť. Ja som si v informačnej kancelárii kde pracovala veľmi ochotná poľka rezervoval večerný let do Poľska a následne domov. Išiel som teda na letisko a partáci pokračovali ďalej do Svaneti. Nasledujúci deň poobede už som bol v rukách lekárov v Košickej nemocnici Šaca, kde som si tam pobudol krásnych 12 dní a pomaly sa palce dávali dokopy. Po mesiaci skonštatovali že bude to ešte na dlhšie liečenie ale zostáva všetkých desať.

Takže s tohto tripu si nesiem aj  ponaučenie a novu skúsenosť. Aj malé premoknutie topánok môže na ľadovci ublížiť. Omrzliny nebolia ale dlho sa liečia, vlastná skúsenosť.

Samozrejme od turistiky, kopcov, vrcholom ma to neodradilo a už teraz plánujem akcie na budúci rok a snáď so šťastnejším koncom.

autor: J. Horňák

« 1 z 8 »

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *