15.6.2013 Slnovratový splav Popradu
Streda, 13 December 2017

15.6.2013 Slnovratový splav Popradu

15. júna ráno o pol siedmej vyrážame z Michaloviec v zostave Ivan, Tomáš a Marián do Košíc, kde prekladáme ešte nenafúknuté lode do autobusu a o niekoľko minút sa už pohýňame smerom na Prešov, kde sa k nám pripájajú aj poslední účastníci expedície. Rýchlo nakladáme lode a vyrážame k obci Čirč, kde sa začína náš splav.

Cestou sa zastavujeme v Lipanoch, kde sa robí ešte posledné dopĺňanie zásob v potravinách. Tí, ktorí sú svedomití a majú tieto veci už poriešené, vtrhnú do neďalekej krčmy na doplnenie tekutín.

 Po chvíli sme ale vyhnaní naspäť do autobusu a už zastavujeme až pri vode. Rýchlo fúkame lode, balíme veci a keďže ja nemám parťáka do lode, tak mi prideľujú Martina z Košíc, ktorý je v značnom stave radosti. Že som urobil nie celkom dobre, zisťujem hneď po pár metroch splavu, keďže na úvod nás čakal značný zráz. Skoro by sme ho aj zvládli ale v dolnej časti sme sa zasekli medzi kamene a tak musíme vystúpiť a preniesť loď. Jožko Šoffa ma však upokojuje, že toto bola najhoršia časť nášho dnešného splavu. Nebola to však pravda, ešte asi dvakrát sme museli vystúpiť z lode a prenášať. Po čase, keď sme sa pár krát takto ovlažili, mi háčik vytriezvel a ja som si na neho zvykol, takže sme v pohode doplávali do miesta nášho odpočinku v obci Malý Lipník, v reštike u Financa. Cestou si vychutnávame prekrásnu prírodu okolo a pestrosť rieky, kde sa striedajú rýchle úseky s pomalými malebnými zákutiami.

Keď dorazíme do nášho dnešného cieľa, prekvapuje nás perfektne vykosená lúka, na ktorej nás čakal náš autobus s vecami a klokotajúci kotol s gulášikom, ktorý nám zatiaľ pripravoval náš vodič Jaro. Takže hneď ako sme vytiahli a dali do poriadku lode, vyberáme veci z autobusu a staviame si stany na prenocovanie. Akonáhle sme ako-tak hotoví, zaútočíme na miestnu barmanku v reštike. Po doplnení tekutín sa presúvame ku kotlu, kde sa dopĺňajú posledné ingrediencie pod dohľadom nášho moreplaveckého šéfkuchára Šaňa. Keď je to hotové, tak sa na to vrhneme, keďže sme už strašne hladní. Potom začína pršať a tak zaliezame do stanov a od únavy hneď zaspíme.

Na druhý deň ráno sa dozvedám, že môj parťák sa ďalej so mnou nepoplaví, keďže je indisponovaný. Našťastie aj v druhej loďke vypadol jeden moreplavec, takže sa nič nedeje, sfukujeme jednu našu loď a ja si presadám do laminátovej lode. Hneď mi to malo byť podozrivé, keďže sa dozvedám, že jeho lodivod odišiel preto, že včera rozpárali loď niekde na kameňoch pred koncom splavu. Moja predtucha sa mi napĺňa, keď zisťujem že dotyčný hačik vie držať pádlo len vľavo a ja budem musieť kormidlovať loď z opačnej strany ako som zvyknutý. Ivan s Tomášom mi zámávajú z lode a stratia sa v diaľke, dokiaľ my sa dotrepeme do vody. Utešujem sa však, že to nevadí, mám predsa rýchlu loď, takže ich ľahko dohoníme. Po niekoľkých minútach plavby zisťujem, že síce cez noc loď opravili, ale nie až tak super, a naberáme vodu. Takže môj pohodový splav sa mení na zastavovanie každý kilometer pri brehu a vylievanie vody. Našťastie sme sa ale aspoň nikde nezasekli a tak sa pomaly blížime k miestu nášho obedňajšieho zastavenia.

Tam po krásnych perejkách zatočím prudko  k brehu a voda ktorú máme v lodi sa prevalí, chytíme balans a už sa aj kúpeme. Z brehu na nás všetci pozerajú čo vystrájame, poniektorí utekajú na pomoc, keď vidia že voda je hlboká. Po niekoľkých metroch sa však spamätáme zo šoku a začíname ratovať loď a všetko čo pláve. Vtedy už dobiehajú aj naši priatelia a pomáhajú nám dostať sa na breh. Na brehu sa pýtam Imra, čo nás fotil na perejkách, či nafotil aj našu akčnú sekvenciu pod nimi, ale že nie, a aby sme si to šli ešte raz zopakovať. Takže nič, vylejeme vodu z lode, zhodnotíme že nám nič neodplávalo a vyberáme sa niečo pojesť a popiť.

Po odpočinku nasadáme na poslednú dvojkilometrovú časť splavu, kde je ešte jeden zaujímavý úsek, na ktorom sa rieka hneď po perejkách lomí v pravom uhle doprava a prúd vody naráža do protiľahlej steny. Je treba sa držať vpravo, aby vás to netresklo o kamene, všetci sme to ale zvládli v pohode. Predtým sme však znova museli zastaviť, aby sme vyliali vodu z lode. Ešte pár zátačiek, pár záberov a už vidíme koniec našej plavby, Mnišek nad Popradom. Všetci šťastlivo dorážame, vynášame lode a prezliekame sa do suchého a nesmradľavého. Tradícia hovorí, že cestou sa musíme zastaviť v Starej Ľubovni na salaši u Franka, takže ani teraz neporušujeme tradíciu, a na záver nášho výletu si pochutnávame na veľmi dobrých bryndzových haluškách. Až budete v Ľubovni zastavte sa, neoľutujete. Aj anglickej kráľovnej tam chutilo.



Pozrite si galériu fotiek...